Na rozlúčku – kaplán Lukáš Durkaj
Už piatykrát, iba po dvoch rokoch na súčasnom pôsobisku, ako kaplán odchádzam z farnosti. Nie úplne očakávane budem od júla preložený na pôsobisko do centra Prešova. Po šiestich rokoch opúšťam Košice. Nemám chuť zase sa lúčiť. No moje kňazské povolanie nemá spočívať v špekuláciách, ale v učení sa milovať tých, ku ktorým som poslaný. Odísť iba tak, by voči Vám bolo určite nespravodlivé. A tak prijmite tieto slová.
24 mesiacov som žil uprostred Vás. Azda ste s mojou službou neboli úplne spokojní a ja som nebol vždy nadšený s prístupom ku službe od iných. Na prvom mieste chcem poprosiť o odpustenie. Sám vnímam, že som mal vo svojej snahe rezervy. A hoci by sa dalo vyhovárať na náladu, nenaplnené predstavy, prekážky, či vlastné hriechy, slovo „prepáč“ má patriť do základnej výbavy každého priameho človeka. Osobitne ak zraní kňaz. To môže mať nedozerné následky. Mnohokrát som sa chcel narýchlo rozhodnúť čo najlepšie a dopadlo to opakom. Som si vedomý, že pravým dôvodom nebola moja neskúsenosť, či nepremyslenosť dôsledkov, ale to, že moje srdce má ešte ďaleko k tomu Ježišovmu. Každého kňaza mrzia nesprávne kroky a pri spytovaní svedomia na ne pravidelne prichádza. No vziať späť sa to už nedá. Zakryť to dokáže už iba Božie milosrdenstvo.
Pôsobenie vo farnosti Košických mučeníkov, ktorí ma sprevádzajú minimálne od čias ich svätorečenia, mi prekvapujúco prinieslo aj množstvo nových skúseností. Okrem osobného rázu, ktorý má každá farnosť a jej veriaci, sem môžem započítať kontakt s hnutím Neokatechumenátnej cesty, či možnosť prvýkrát zažiť Veľkonočnú vigíliu s katechumenmi, alebo príležitosť po prvýkrát vyslúžiť sviatosť birmovania. V tomto všetkom ma sprevádzali mnohí, ktorým patrí moje poďakovanie.
S pánom farár Ladislavom som mal hojnosť debát aj na odborné teologické témy. No viac si na ňom cením jeho cit pre férovosť, otvorenosť a podporu aj v ťažších chvíľach. Čo sa týka farského vikára Petra, tak môžem s čistým svedomím povedať, že som doteraz nemal lepšieho kaplánskeho kolegu. Ako útecha pri odchode mi preto slúži aj to, že biskup vo farnosti ponecháva toho lepšieho.
Nič by sa vo farnosti nedalo robiť bez ochotných ľudí. Našiel som ich vo farskej kancelárii i v sakristii. Pri deťoch i pri birmovancoch. Na chóre i pri oltári. Možnože by okamihov, kedy som sa vo svätyni ocital sám, mohlo byť menej, no i tak nanovo ďakujem a povzbudzujem k službe.
Nie na poslednom mieste vyjadrujem vďaku všetkým Vám, s ktorými som sa stretal na bohoslužbách i pri katechézach. Viem, že sa za nás modlite. Pokračujte v tom, lebo to potrebujeme. Veľkou školou na mojej púti počas týchto rokov boli chorí i tí, čo sa o nich starajú. Tak v bytoch, ako aj v zariadení sociálnych služieb. Robiť niečo dobré pre vás, v skutočnosti posväcuje nás „zdravých“. A je vás ešte viac. No nebudem vás menovať. Lebo, vy viete, a určite by som na niekoho zabudol.
Nedávno som sa dozvedel, že som medzi niektorými ľuďmi získal prezývku „ten s knižkou“. A som rád, aj keď to nemuselo byť úplne pochopené. Naráža to na moju obľubu počas omše používať evanjeliár. Vyžívam sa v liturgii. Milujem Sväté Písmo. A to bez toho, žeby som obidvom úplne rozumel. Nech aj táto moja špecifickosť vyzdvihne v našom ponímaní miesto Boha uprostred nás a našich životov, osobitne keď lámeme eucharistický chlieb, či jeho Slovo. Ako vysvätený môžem robiť veci, ktoré patria iba služobnému kňazstvu. Nech ma osobitne tieto posväcujú i nech sú všetkým ostatným na úžitok. Ak si spomeniete na mňa, pomodlite sa za mňa prosím. Lebo vytrvalosť v povolaní je tiež dar.
